O Rwande, v ktorej nie sú žiadne siroty | Globálne vzdelávanie.sk

O Rwande, v ktorej nie sú žiadne siroty

Je ešte skoro ráno, keď Yozophina berie svoju motyku a odchádza na pole s maniokom. Tam na tých rozľahlých hektároch pôdy strávi s manželom celý svoj deň. Život medzi tisíckami kopcov v Rwande nie je ľahký. Pôda už čoskoro ledva uživí stále narastajúci počet obyvateľov a ženu doma čakajú tri deti, ktorým treba dať najesť. V skromnom hlinenom domčeku, do ktorého len občas prenikne kúsok svetla cez pootvorené dvere či malé okno na jednej strane domu, žijú dvojročný Samuel, päťročná Dada a osemročný Emmanuel spolu s dobytkom. Postaviť pre kravu ďalší príbytok je drahé a nechať ju v noci vonku napospas zlodejom zase ľahkomyseľné.

Život je biedny, no rodina drží spolu. Až do apríla 2004, keď v dvoch malých izbietkach nájdu susedia už len tri osamotené siroty. Nikto z nich nevie vysvetliť, prečo Yozophinu našli ráno bez známok života a prečo ich otec potom urobil azda tú najzvláštnejšiu vec a svoje deti opustil. Chlebodarcom sa vo svojich ôsmich rokoch stal zo dňa na deň Emmanuel. Prijal každý druh malého zárobku, aby nakŕmil svojich dvoch malých súrodencov, no deti sotva prežívali. A Emmanuel nakoniec ochorel. Z nemocnice však už bratov neposlali späť na ulicu. Ich novým domovom sa stal sirotinec L´Esperance. Nádej. Nádej mať novú rodinu a žiť.

To je len jeden príbeh zo 130 osudov. Nedá sa vyrozprávať každý. Hoci svet by ich mal počuť.

Victorovi sa zračí v očiach bolesť a trápenie, keď rozpráva o „svojich deťoch“. Pre desiatky z nich sa stal na desať rokov otcom, kamarátom, učiteľom i dôverníkom. Zo sirotinca pri jazere Kivu, ktorý len pár mesiacov po genocíde v roku 1994 pozbieral z ulíc desiatky sirôt, však vytvoril nielen harmonický domov, ale, ako sám hovorí, aj prvý ekonomicky udržateľný sirotinec na svete.

„Nemal som potuchy, čo skôr robiť a kde začať. No bol som rojko a idealista a chcel som sa pokúsiť vybudovať lepší svet,“ vraví mi, keď spolu sedíme na terase jeho útulného príbytku neďaleko sirotinca.

Uprostred ničoho

Do krajiny tisícich kopcov prišiel Victor v roku 2005 z Guatemaly. Prvou úlohou pri  zabezpečení udržateľnej starostlivosti o siroty bolo vybudovať infraštruktúru. Sirotinec bol uprostred ničoho, bez dodávok vody a elektrickej energie. „Nemali sme vodu, no v tejto oblasti často prší. Tak sme hľadali možnosti, ako zadržať a zužitkovať dažďovú vodu,“ vysvetľuje.

Našli sa odborníci, ktorí sirotincu nainštalovali zachytávače dažďovej vody i rezervoáre na uskladnenie a na pitnú vodu sa neskôr vybudovalo filtrovacie zariadenie.
„Krok za krokom sme postupne dokončili celú infraštruktúru sirotinca, no museli sme sa stať aj ekonomicky nezávislí a dokázať si na seba zarobiť. Premýšľali sme teda, aké obchodné aktivity máme šancu rozvíjať uprostred ničoho,“ vraví ďalej Victor. Sirotinec vyrástol hodinu od najbližšieho mesta Kibuye a tri hodiny od metropoly Kigali, mal malý rozpočet a z troch desiatok robotníkov, čo tam boli k dispozícii, nemal žiadny skončenú strednú školu.

„Ako sa dá potom rozvíjať biznis za takýchto podmienok? Pozýval som ľudí z neziskoviek z celého sveta, aby nás podporili. Mnohí tak aj urobili a mohli sme začať budovať udržateľný rast a ekonomickú nezávislosť,“ pokračuje Victor.

foto: Jana Fedáková

Victor dokázal v Rwande vytvoriť udržateľný sirotinec, nakoniec ho ale musel zatvoriť. (zdroj: autorka)

Sirotinec mal desať hektárov pôdy, na ktorej dokázali vytvoriť najväčšiu produkciu ovocia v celej krajine, tisíce ananásovníkov a mangovníkov. Lenže, ako ich speňažiť? Na miestnych trhoch by sa tovar nepredal, vidiečania majú málo peňazí a ísť s ovocím do Kigali bolo príliš ďaleko. Cieľovou skupinou sa tak pre sirotinec stali ľudia žijúci v zahraničí. Victor vedel, že práve tí ocenia stopercentné bioprodukty s označením spravodlivého obchodu, kde sa výnosy z predaja budú vracať späť v prospech sirôt. Finančné prostriedky z podnikania mali smerovať aj k tomu, aby deti mali možnosť študovať na univerzite a tým si zlepšili šance na uplatnenie sa v krajine.

Sušené ovocie a NASA

Mimochodom, aká si myslíte, že je šanca stretnúť v Rwande amerického kozmonauta z NASA? Žeby rovná nule? Niečo také je prakticky vylúčené a napriek tomu sa to stalo. Vďaka dobrým kontaktom sirotinec v Rwande navštívila skupina Inžinieri bez hraníc z NASA a s nimi aj Ronald Garan, ktorý má za sebou dva lety do kozmu. Pre sirotinec vyvinuli vysoko efektívne kachle na drevené palivo a na technológiu na sušenie ovocia.

„Predstav si, že dve desiatky inžinierov z NASA vo svojom voľnom čase a bez nároku na odmenu pomáhajú rwandskému sirotincu. Po troch rokoch práce k nám prišli, všetko nainštalovali a my sme mohli produkovať aj sušené ovocie. Takto sa venovali jedinému projektu na celom svete, a to bolo u nás,“ spomína Victor.

Sirotinec bol na dobrej ceste naplniť svoje ciele a na sušené ovocie už mal odberateľov vo Veľkej Británii, USA i vo Švajčiarsku. Než však s predajom začali, vláda ich zastavila. V roku 2012 sa rozhodla všetky sirotince v krajine zatvoriť. „Bol to šok. Naozaj je to pravda? Veď predsa máme projekt, ktorý nenájdete nikde inde na celej planéte. Niečo, čo môže pomôcť krajine, ktorá nemá dostatočné zdroje,“ myslí si Victor.

Politika bez sirotincov

Vládne rozhodnutie vrhlo stovky detí v celej krajine do pasce úplnej chudoby. V sirotinci jedli trikrát denne, mali topánky, oblečenie, boli zdravé, chodili do školy a učili sa, ako sa o seba postarať v reálnom živote. Žiadne z nich nechcelo z L´Esperance odísť k príbuzným, kde vlastne ani neboli vítaní.

„Prečo sa to stalo? Ty pochádzaš zo Slovenska, ja som z Guatemaly. V oboch našich krajinách existujú sirotince. Prečo Rwanda urobila také rozhodnutie, keď je jednou z najchudobnejších krajín na svete? Podľa môjho názoru, ktorý však môže byť mylný, chceli nadchnúť svetové spoločenstvo. Povedať im – pozrite, len dve desiatky rokov po skončení najprepracovanejšej a najefektívnejšej genocídy v histórii, sme už natoľko rozvinutí, že nepotrebujeme sirotince. Je to obdivuhodné, no kto za to zaplatí? Deti,“ vraví Victor a nedokáže skryť sklamanie a ľútosť.

Díva sa na farebné domčeky sirotinca, z ktorých každý nesie meno niektorého z rwandských vulkánov a v ktorých ešte pred pár mesiacmi žili chlapci a dievčatá ako v rodinnej bunke. Za každý zodpovedala jedna dospelá osoba, matka a každý mal vlastnú kuchyňu, toalety i umyváreň. Dnes na ich dverách visia len zámky a z opustených izieb Victor postupne odnáša nábytok a spaľuje. Otvára mi zaprášené skrine plné školských pomôcok a stovky drevených sloníkov, ktoré deti vyrábali, čakajú v taškách pri dverách na ich ďalší osud. V opustených priestoroch sa pohybuje len pomaly vždy, keď mu oči spočinú na stále nezmazaných nápisoch na tabuli či neustlanej posteli.

24 hodín na opustenie krajiny

Na to, aby Rwanda presadila rodinnú politiku bez sirotincov, nebola ešte pripravená. „Predstav si, že si hladná a ja ti ponúknem jedlo, ale ty ho odmietneš a ďalej odmietaš. Ako si to môže dovoliť krajina ako je Rwanda? Je to pre mňa nepochopiteľné. Myslím si však, že to musí byť kombinácia arogancie a ignorancie,“ vraví Victor.

A prečo proti tomu ľudia neprotestovali? Podľa Victora sú na smrť vystrašení. Pokiaľ má totiž niekto opačný názor, môžete skončiť vo väzení alebo zmiznúť. Ak cudzinec povie opačný názor verejne, dostanem 24 hodín na opustenie krajiny. „Ja som to však spravil a tým som si podpísal ortieľ, že moja úloha v Rwande sa skončila. Prišiel som z iného kúta sveta, pomáhal som deťom a zrazu sa dozviem, že nie som už viac chcený. Na to môžem povedať len, že ďakujem za čas, ktorý som mohol v tejto krajine prežiť, no teraz musím ísť ďalej…“

Victor musel na ceste pred cieľom zastaviť mnohé aktivity, ktoré viedli k vytvoreniu trvale ekonomicky udržateľného sirotinca a poďakovať stovkám ľudí po celom svete, ktorí mu s týmto projektom pomáhali. Z krajiny plánuje odísť v priebehu najbližších mesiacov…

Rwandská vláda však nezatvorila len sirotince. Ak sa prejdete po Kigali, na uliciach nezbadáte ani žiadne pouličné deti, žiadnych malých bezdomovcov. Má ich Keňa i Uganda, je teda na mieste otázka, kde sú tie rwandské? Presťahovali ich? Skryli? Aj tak sa to dá povedať. Na ostrov niekde uprostred jazera Kivu, z ktorého už domov doplávať nedokážu…

autorka: Jana Fedáková

foto: autorka

1. január 2016 - 0:00