Nauru – stratený raj

Príbeh o Nauru – malom ostrove v Tichom oceáne – je o stratenom raji, ktorí sa už nikdy nevráti, o premeškanej príležitosti, aj o tom, čo pre izolovanú komunitu môže priniesť “rozvoj”.

Nauru je osamotený ostrov v Tichom oceáne, ktorý  leží na polceste medzi Austráliou a Havajskými ostrovmi. Je menší ako letisko v Dubaji – s dvadsaťjeden štvorcovými kilometrami je tretím najmenším štátom sveta. V oceáne leží izolovane – najbližší ostrov je vzdialený až 300 km.

V ostatných desaťročiach prežilo Nauru silný príbeh, ktorý sa určite dočká svojho filmového spracovania. Na začiatok by sa o ňom malo učiť aspoň v školách – svojim obsahom má čo naučiť, a to nielen na hodinách geografie.

 „Príjemný ostrov“ – tak ho v roku 1798 nazval britský kapitán, ktorý sa so svojou posádkou k ostrovu Nauru ako prvý Európan priblížil. Tento názov dnes vyznieva ironicky – už pri prílete naň si návštevník všimne, že väčšinu ostrova pokrývajú nehostinné ostré skaly, na ktorých nerastie žiadna vegetácia – len na krajoch ostrova sa uchovali zvyšky zelenej plochy. 

foto: ARM, Wikipedia

Narušená harmónia

Pred asi tritisíc rokmi ostrov objavili a následne kolonizovali obyvatelia Polynézie a Mikronézie. Tí postupne sformovali 12 kmeňov, ktoré spolu nažívali v relatívnej harmónii. Počet nauruských kmeňov je dnes vyjadrený počtom cípov vo vlajke štátu. Harmóniu narušil príchod Európanov a s nimi alkoholu a strelných zbraní. Výsledok na seba nenechal dlho čakať. Občianska vojna, v ktorej bojovalo 12 kmeňov z ostrova znížila počet obyvateľov o 40 %. Následne bol Nauru kolonizovaný Nemeckom, ale v krátkom slede ďalšími štyrmi krajinami. Kolonizátori so sebou priniesli choroby, voči ktorým neboli miestni obyvatelia imúnni a ich počet sa ešte znížil.

Na prelome 19. a 20.storočia sa stala udalosť, ktorá celkom zmenila ďalší osud ostrova a jeho obyvateľov. Na jeho území boli objavené fosfáty – vzácna surovina, ktorá sa tu vo forme vtáčích extrementov hromadila po tisícročia. Najskôr začalo fosfát v Nauru ťažiť Nemecko a po ňom všetky ďalšie krajiny, ktoré ostrov kolonizovali – Veľká Británia, Austrália, Nový Zéland a počas druhej svetovej vojny aj Japonsko. Japonskí okupanti akékoľvek problémy ostrova riešili radikálne – napríklad epidémiu lepry tak, že na lode natlačili tých, ktorí ňou trpeli a v oceáne loď potopili. Na konci vojny tak žilo na ostrove už len 600 ľudí. 

foto: Lorrie Graham, flickr.com

Fosfát sa nezískava ľahko. Musí sa ťažiť spomedzi stĺpov – skamanelých koralov, ktoré môžu byť až 5 metrov vysoké. Aj preto museli kolonizátori doviezť pracovnú silu – jej potomkovia dnes tvoria asi tretinu z 10 tisíc obyvateľov. Nauru je malé a tak boli v roku 1968 dve tretiny fosfátov vyťažené. Austrália, ktorá krajinu kolonizovala ju už vtedy vyhlásila za neobývateľnú. Možno aj z pocitu vlastnej viny ponúkla obyvateľom presídlenie na neobývaný ostrov v blízkosti Quenslandu – austrálskych brehov. Nauručania sa ale rozhodli ostrov spravovať vlastnými rukami a vyhlásili nezávislosť. Za požičané peniaze si ešte predtým museli kúpiť nadnárodnú fosfátovú firmu, ktorá z ich vlastného ostrova ťažila a vyvážala vzácnu surovinu.

Život ako zo sna

Na začiatku vyzeralo všetko ako zo sna – príjem obyvateľov dramaticky stúpal a v 70-tych rokoch 20. storočia bol v Nauru na obyvateľa druhý najvyšší na svete – hneď po Saudskej Arábii. Časť príjmu krajina investovala do rozvoja a zvyšovania kvality života ostrovanov, časť do fondu budúcnosti, ktorý mal zaručiť príjmy aj po vyťažení posledného fosfátu.

Ak by sa príbeh Nauru skončil tu, mohli by sme ho považovať za príbeh dobrej praxe, kedy sa malá krajina vymanila z osídel kolonizátorov a sama im ukázala, ako sa spravuje jej bohatstvo. A ako z tohto bohatstva ostrov a jeho obyvateľlia prosperujú. Príbeh ale pokračoval a neuberal sa práve správnym smerom.

foto: Lorrie Graham/AusAID, Wikipedia

Ostrovania mali z príjmu zabezpečenú bezplatnú lekársku starostlivosť, vzdelanie a veľká väčšina dospelej populácie dodnes pracuje pre štát. Menej ako 10-tisíc obyvateľov zabávali hneď tri miestne televízne stanice. Pracovný čas bol flexibilný a samotná práca často formálna. Dane na ostrove neexistujú a služby či elektrická energia sú výrazne dotované.

Spravovanie zdrojov bolo a je neudržateľné. Aj investície smerovali do často nepremyslených projektov. Jedným z nich bolo financovanie muzikálu o Leonardovi da Vincim na West End. Za štyri týždne hra skrachovala a s ňou stratil ostrov aj 2 milióny dolárov. Ešte horšie dopadla investícia do leteckej flotily miestnych aeroliniek. Krajina zakúpila sedem veľkých lietadiel, do ktorých by sa zmestila celá desatina obyvateľov ostrova. Predstava vybudovania ostrova ako regionálneho hubu sa ukázala ako naivná. Nepomohlo ani to, že miestni prezidenti flotilu využívali na vlastné lety, nechávajúc v letiskových halách platiacich zákazníkov. Z lietadiel časom zostalo jediné. Hotely a nehnuteľnosti, ktoré štát kúpil v iných krajinách nikto nevyužíval a postupne sa rozpadali. Z miliardy dolárov investičného fondu budúcnosti zostala po niekoľkých rokoch asi desatina, aj to je skôr optimistický odhad.

foto: Alec Wilson, Wikipedia

Za penaize čokoľvek

Ťažba fosfátu sa medzitým výrazne spomalila, ďalšou ranou bola ich klesajúca cena na svetových trhoch. Ako takmer každá vláda na svete, aj tá v Nauru bola ochotná urobiť čokoľvek, len aby nemusela znižovať svoje výdavky. Jedným z opatrení bolo uznanie nezávislosti Taiwanu a neskôr dokonca Abcházska a Južného Osetska. Samozrejme, za peniaze. Nauru sa stalo obľúbenou destináciou na pranie špinavých peňazí – najmä ruskej mafie. Podľa Ruskej centrálnej banky cez Nauru len v roku 1998 zmizlo 70 miliárd dolárov. Za 25 tisíc dolárov si tu mohol ktokoľvek zriadiť vlastnú banku a nikto sa nepýtal žiadne otázky. Na rozdiel od iných krajín, vrátane daňových rajov, banky v Nauru nemuseli archivovať žiadne doklady. Túto možnosť využilo niekoľko stoviek ľudí alebo subjektov. Občianstvo a pasy boli taktiež na predaj. Ani to nezvrátilo krach krajiny – nezamestnanosť dosiahla 90 %, školstvo sa de facto zrútilo a Nauru bolo odkázané na zahraničnú pomoc. Tú poskytuje Austrália, ktorá tak akoby splácala starý dlh. po hrozbne medzinárodného súdu okrem toho platí odškodné za zničenie ekosystému počas ťažby fosfátov.

foto: Cedric Favero, Wikipedia

Celkom iný príbeh

Kým tento príbeh pokračoval, v blízkosti austrálskych brehov sa začal jeden celkom iný. V roku 2001 zachránil nórsky tanker MV Tampa v medzinárodných vodách z potápajúcej sa lode štyristo afganských Hazarov. V rozpore s medzinárodným právom bolo lodi zakázané vplávať do austrálskych prístavov. Hoci podobné prípady zažívala Austrália od 70-tych rokov, tento slúžil pre miestnu konzervatívnu vládu ako precedens. V snahe zabrániť príchodu ďalších utečencov, zriadila dva utečenecké tábory mimo svojho územia, kam smerovala všetkých utečencov, ktorých zachytila pred svojimi vodami. Jeden tábor vznikol na ostrove Manus, ktorý je súčasťou Papui Novej Guinei a druhý práve na Nauru. Nauru nemalo inú možnosť, ako prijať túto ponuku – Austrália platí za ostrov účty a utečenecké tábory predstavujú pracovnú príležitosť aj ďalšiu hotovosť z potápajúcej sa lode – rádovo v stovkách miliónov dolárov. V roku 2001 tak Nauru vymenilo starostlivosť o 283 utečencov za 8-mesačnú bezplatnú dodávku pohonných hmôt, dva nové elektrické generátory, 10 štipendií pre nauruských študentov v Austrálii a preplatenie dlhov za hromadiace sa zdravotnícke účty.

Život v pekle

foto: DIAC Images, Wikipedia

Tábory v Nauru sa postupne zapĺňali utečencami z rôznych krajín. Preplnené stany, nedostatok vody, chýbajúce školy pre deti a celkovo zúfalé podmienky bez akejkoľvek vízie ďalšej, lepšej budúcnosti viedli k štrajkom, sebapoškodzovaniu a sebevraždám. Pribúdajú obvinenia zo sexuálneho obťažovanie žien i detí. Médiám a novinárom je opakovane znemožnené vstúpiť na ostrov. Podľa traumatológa a psychológa Paula Stevensona, za 40 rokov, počas ktorých pracoval s obeťami teroristických útokov a prírodných katastrof, nikdy nevidel horšie zverstvá ako v utečeneckých táboroch v Nauru a na ostrove Manus.

[[{“type”:”media”,”view_mode”:”media_large”,”fid”:”1857″,”attributes”:{“alt”:”Welcome to Nauru”,”class”:”media-image”,”typeof”:”foaf:Image”}}]]

Welcome to Nauru: 3-minútové video o vplyve utečeneckého tábora na ostrov Nauru (v angličtine)

Najtučnejší národ na svete

 

foto: Lorrie Graham/AusAID, Wikipedia

Ostrovania sa po stáročia živili udržateľným rybolovom a plodmi, ktoré im poskytovala vegetácia na ostrove. Ťažba fosfátov priniesla kombináciu straty vegetácie ostrova a rast príjmov miestneho obyvateľstva. Prakticky všetko jedlo tak muselo byť a dodnes je dovážané – obyčajne v konzervách alebo zmrazené. Najväčší obchod v štáte ponúka vo svojich regáloch trikrát viac sušienok ako ovocia alebo zeleniny.

Kampaň propagujúca zdravý životný štýl v Nauru. foto:  Lorrie Graham, flickr.com

Smutným dôsledkom je, že podľa Svetovej zdravotníckej organizácie trpí nadváhou 94 % obyvateľov Nauru a takmer tri štvrtiny obezitou. Nauručania sú dnes najtučnejším národom sveta. Až 40 % z nich má cukrovku a rôzne iné problémy súvisiace so životosprávou, ako sú obličkové alebo srdcové problémy. Nepomáha tomu ani ich životný štýl. Obľúbenou zábavou sa stalo jazdenie v aute po 20-minút trvajúcej ceste okolo ostrova a počas nej vyhadzovanie prázdnych plechoviek austrálskeho piva von z okna. Jedna z mála zelených plôch ostrova bola premenená na golfové ihrisko, ktoré je medzi miestnymi veľmi populárne.

Čo bude s ostrovom ďalej? Dnes sa spolieha najmä na Austráliu a jej financie,. Tá dobre platí za prenesenie zodpovednosti za utečencov. Aj to raz skončí a Nauru bude musieť riešiť, ako zabezpečiť svojich 10-tisíc ľudí trpiacich nadváhou. 

 

Autor: Lukáš Zajac

Použité zdroje: 

The Economist: Nauru – Paradise well and truly lost, http://www.economist.com/node/884045/print?story_id=884045

The Guardian: A short history of Nauru, Australia’s dumping ground for refugees – https://www.theguardian.com/world/2016/aug/10/a-short-history-of-nauru-australias-dumping-ground-for-refugees

Amusing Planet: Nauru: An Island Country Destroyed by Phosphate Mining – Nauru: An Island Country Destroyed by Phosphate Mining