Môj život bez odpadu

“Skúšala som, kde sú moje vlastné limity. To je niečo, čo nikto iný za vás neurobí”, hovorí Kadri Sikk o svojej skúsenosti žiť niekoľko mesiacov bez produkcie odpadov.

“Skúšala som, kde sú moje vlastné limity. To je niečo, čo nikto iný za vás neurobí”, hovorí Kadri Sikk o svojej skúsenosti žiť niekoľko mesiacov bez produkcie odpadov a tiež z toho, čo našla v odpadových košoch pri supermarketoch.

Čo bolo pre teba inšpiráciou pre životný štýl bez odpadov?

Nejaký čas som žila v Reykjavíku, hlavnom meste Islandu a šokoval ma odpad, ktorý som videla v jeho uliciach. Reykjavík je síce čisté mesto, ale občas uvidíte zatúlané plastové vrecúško, ktoré vietor zaveje priamo do oceánu. Myslím, že takéto zážitky boli pre mňa príliš silná káva.

Čo boli najväčšie výzvy, s ktorými si sa stretla pri tomto novom životnom štýle alebo filozofii a ako si sa s nimi vysporiadala?

Všetko, čo ako spotrebiteľ v dnešnej spoločnosti používate, je za normálnych okolností balené. Ak chcete minimalizovať množstvo odpadu, ktorý vyprodukujete, musíte skutočne zmeniť svoje návyky – a to je pre bežného človeka bolestivý proces.
Svoj životný štýl bez obalov som vnímala ako príležitosť na objavenie nových produktov na trhu – takých, ktoré som mohla bez pocitu viny integrovaťdo svojho spotrebiteľského nákupného košíka. Fungovalo to bez problémov a prinieslo to do môjho života nové potraviny a alternatívne produkty, ktoré používam dodnes. Napríklad krúpy – kto by si to bol býval pomyslel?

Na takomto experimente je zaujímavé, aký má opačný efekt, ako by človek očakával. Na začiatku to vyzerá, že bude človeka v mnohom obmedzovať – má pocit, že sa musí vzdať všetkých tých dobrých vecí, na ktoré je zvyknutý. Ale napokon z toho vyjde obohatený, s omnoho širším spektrom možností vo svojom živote. Rozhodne to stojí za to.

Hnutie Zero-waste (Bez odpadu) má za cieľ znížiť množstvo vyprodukovaného odpadu zapojených ľudí až na pol kilogramu za rok. Je vôbec niečo také možné? 

Všetko je možné, ak si to zaumienite. Žijeme v previazanom svete, čiže je to svojim spôsobom kolektívne úsilie. Jedného dňa to bude jednoduché aj pre väčšinu. Ale kým sa tak stane, každý radikálny experiment, ktorý ostatným ukáže príklad toho, čo je možné, pomáha rozširovať toto povedomie. Je to ako zasiať semienko zmeny – všetko začína v mysli. Ak je Zero-waste tvojou misiou, rob tak s hrdosťou a dôstojnosťou a svet sa pridá.

Robila si kvôli tomuto životnému štýlu veci, ktoré ostatní ľudia považovali za zvláštne?

Uskutočnila som dve veci – umelecký projekt s cieľom zvýšiť povedomie a mať nejaký vlastný cieľ. Tým cieľom bolo v priebehu štyroch mesiacov zozbierať plastový odpad, ktorý ležal na chodníkoch, po ktorých som sa v Reykjavíku bežne prechádzala. Z tohto odpadu som vyrobila špeciálny kostým. Nosila som ho potom do univerzitnej jedálne, kam som chodila na obed. Jedlo v tejto jedálni bolo podávané v jednorazových obaloch – vtedy žiadna iná alternatíva neexistovala. A keď som doobedovala, pridala som tento odpad na svoj kostým. Bola som nepríjemne prekvapená, ako takmer nikto nepreukázal záujem o divné dievča v kostýme z plastového odpadu. Určite to pritom pôsobilo –v porovnaní s univerzitným štandardom – kontrastne.
Na druhej strane, islandské rádio našlo môj blog, ktorý som v tom čase písala a pozvalo ma, aby som o projekte porozprávala v živom vysielaní. Záujem prejavila aj islandská televízia, ale napokon som Island opustila predtým, ako by som v televízii vystúpila. Páčila som sa im, lebo som hovorila islandsky, čo je vždy cesta k srdciam miestnych.
Ďalšou vecou bolo vyberanie odpadových nádob pri supermarketoch (tzv. dumpster diving), čo je väčšinou tiež považované za niečo divné. Ale viete, čo ja považujem za divné? To, ako v ohromných množstvách vyhadzujeme perfektné jedlo. To je pre mňa skutočne nepochopiteľné.

Musela si sa k vôli tomu vzdať niečoho, čo ti potom veľmi chýbalo?

Som len obyčajný človek. Asi by som sa nedokázala dobrovoľne vzdať niečoho, čo by mi skutočne chýbalo. Nemyslím si ale, že by to boli materiálne veci. Čo mi chýba, sú ľudia v mojom okolí, ktorí majú snahu niečo zmeniť, a ktorí majú silné presvedčenie urobiť zo sveta lepšie miesto. A podobné experimenty budú viacerých k niečomu takému motivovať. Takže odpoveď je nie.

Stretla si sa u svojich priateľov, rodiny alebo bežných ľudí s podporou alebo naopak, s nepochopením či odmietnutím?

Moja spolubývajúca nebola veľmi nadšená so všetkého toho plastového odpadu, ktorý som zhromažďovala v pivnici. A celkom ju chápem. Myslím, že väčšina ľudí ma vnímala ako bláznivé dieťa kvetín. Buď boli k tomu ľahostajní, alebo vnímali môj projekt ako niečo zaujímavé a hodné nasledovania. A potom tu boli takí, ktorí ma podporovali a o ktorých viem, že zdieľajú podobné hodnoty, hoci sa možno do takej miery neangažujú.

V čom to bola pre teba zaujímavá skúsenosť?

Skúšala som, kde sú moje vlastné limity. To je niečo, čo nikto iný za vás neurobí.

Čo by si odporučila niekomu, kto by chcel nasledovať tvoj príklad?

Nehanbi sa za to, čo robíš a rozprávaj o tom! Nevieš koho a kde môžeš svojim príkladom ďalej inšpirovať. Mám veľmi dobrú spätnú väzbu – ešte aj roky po tom, ako sa môj experiment a jeho príbeh objavil v televízii a časopisoch a viem, že mám jasný dopad na konkrétnych ľudí. Jeden človek nezmení svet, ale aj ty môžeš prispieť svojim dielom a užívať si túto cestu.

Prečo si s tým prestala?

Jedna vec je pre každého z nás rovnaká – deň má 24 hodín a existuje veľa dôležitých oblasti, ktorým sa musíme venovať, aby sa mohla naša planéta dostať zo súčasnej krízy. Roky som v tejto oblasti a v rôznych témach experimentovala, aby som zistila, ako ďaleko som ochotná a schopná zájsť a v čom mám talent. Na základe toho som si uvedomila, kde je moje miesto a kde som potrebná – a to je advokačná práca pre vegánstvo. Stať sa vegánkou vnímam ako základ k spoločenskej, environmentálnej a spirituálnej zmene, ktorú musíme veľmi rýchlo podstúpiť, a tomu chcem venovať svoj život.

Pravdepodobne ani dnes neprodukuješ veľa odpadu. Čo je obsahom tvojho odpadkového koša a prečo nemôžu byť tieto predmety recyklované?

Želala by som si, aby som neprodukovala ani ten odpad, ktorý u mňa dnes končí v koši. Väčšinou sú to poškodené a nerecyklovateľné obaly. Neviem, prečo nemôžu byť recyklované, niekto by mal na tejto téme pracovať. A vlastne som si istá, že aj pracuje.

Nie je frustrujúce vedieť, koľko odpadu a bezbrehého konzumu je všade okolo teba? Má vôbec táto malá zmena zmysel?

Môžem zmeniť samu seba, nič väčšie urobiť nedokážem. Je to o nájdení cesty, ktorá ma čo najlepšie vystihuje a o viere v ľudí, že budú robiť to isté, aby sme každý svojou troškou prispeli k zmene. A to sa stane, verte mi.

Kadri Sikk pracovala v mimovládnych organizáciách v oblasti ľudských práv, rodovej rovnosti, historického povedomia a medzinárodnej spolupráce. Venovala sa škandinávskym štúdiám a oblasti rodovej rovnosti. V súčasnosti sa angažuje v oblasti advokácie vegánstva. Žila v  Dánsku a na Islande, dnes žije v rodnom Estónsku.

autor: LZ