Bývalý vojak na palestínskych územiach: Bolo to ako hrať videohru (rozhovor) | Globálne vzdelávanie.sk

Bývalý vojak na palestínskych územiach: Bolo to ako hrať videohru (rozhovor)

Narodil sa v Jeruzaleme ako syn Američana a Kanaďanky, ktorí imigrovali do Izraela v roku 1973. Keď dospel, tak ako všetkých ostatných ho povolali do armády. Pri Múre nárekov zložil prísahu vernosti a Izraelu sľuboval, že ho bude chrániť. 

Dva roky a desať mesiacov slúžil v Hebrone a na Západnom brehu Jordánu a celý ten čas veril, že robí správnu vec. Keď však jedného dňa prestal zmýšľať ako profesionálny vojak, uvedomil si, že 90 percent vecí, ktoré dovtedy vykonal, si už nevie sám pred sebou ospravedlniť. A že rovnako ako on sa cítia aj mnohí iní vojaci. 

Yehuda Shaul je bývalý vojak izraelských obranných síl (Israel Defense Forces - IDF), ktorý slúžil v armáde počas Druhej intifády. V roku 2004 ale obranné sily opustil a stal sa jedným zo zakladateľov iniciatívy Breaking the Silence. Odvtedy sa už viac ako tisíc izraelských vojakov rozhodlo svetu povedať to, čo je v krajine tabu. 

  • Podľa zákona je každý mladý človek v Izraeli po dosiahnutí dospelosti povinný slúžiť v armáde – ženy dva roky, muži o osem mesiacov dlhšie. Chceli ste do obranných síl nastúpiť?

Ja som v armáde skutočne slúžiť chcel, nevstupoval som do vojenskej služby teda iba preto, že sa to odo mňa vyžadovalo. Už keď som mal päť či šesť rokov, hovoril som, že raz budem vojakom. Keď potom tento moment prišiel, jediné, nad čím som uvažoval, bolo, či budem v armádnych silách alebo veliteľom špeciálnych jednotiek.

  • Počas takmer troch rokov vojenskej služby na okupovanom území ste 14 mesiacov prežili v Hebrone. Aká bola vaša úloha?

V Hebrone som sa prvýkrát reálne stretol s okupáciou a získal moju prvú priamu bojovú skúsenosť. Izraelská armáda vytvorila v meste na vrchole vyšších obytných budov a palestínskej školy vojenské stanovištia s jednoduchým zámerom – ak začnú palestínski militanti strieľať po židovských osadách, pálime aj my. Starobylé mesto v údolí bolo obklopené vrchmi, odkiaľ ho počas Druhej intifády Palestínčania ostreľovali. V roku 2001 tam snajper dokonca zabil desaťmesačné dieťa v náručí jeho matky.

Seržant čaty ma vzal k oknu, ukázal na kilometer vzdialený svah a povedal, že výstrely budem počuť každý večer o 18.00 hodine. Vtedy musím zareagovať. Ja som však mal na starosť granátomet. To nie je presná zbraň, je určená na pokrytie väčšieho priestoru. Zasiahnuť teda cieľ je takmer nemožné. Granát navyše zabije každého, kto sa nachádza menej ako osem metrov od dopadu a zraní všetkých do 16 metrov. 

  • Museli ste však splniť rozkaz...

Áno. No s pribúdajúcim časom som cítil nervozitu. Keď sa streľba začala, dostal som rozkaz páliť, priblížil sa ku guľometu a stále neveril tomu, čo idem urobiť. Zbraň vypálila a ja som sa modlil, aby v oblasti zasiahla čo najmenej nevinných ľudí. Ale potom prišiel druhý deň a tretí deň, nervozita zo mňa začala opadať a po týždni sa stala táto udalosť najvzrušujúcejším momentom dňa. Časom sme už ani nečakali na streľbu z druhej strany, ale začali páliť prví, aby sme Palestínčanov zastrašili. Bolo to ako hrať videohru. A keď ste na stanovišti niekoľko hodín, treba tiež nejako zabiť čas...

  • Čo to znamená?

Slúžiť na okupovanom území sa vám môže zdať spočiatku veľmi vzrušujúce, no časom sa začnete nudiť a aj k svojmu okoliu už pristupujete bez zábran. A tak hráte rôzne hry. Na niekoho zamierite svoju zbraň, chvíľu ho v hľadáčiku sledujete a urobíte fotografiu. A potom zamierite inde a urobíte si ďalší a ďalší záber. Akoby už zbraň nebol nástroj na zabíjanie, ale len spôsob, ako urýchliť čas, akási súčasť vašej hry.

  • Bolo bežné, že sa izraelská armáda takto správala?

Poviem niekoľko príkladov. V roku 2002 sa vystupňovali palestínske útoky, počas ktorých zahynulo 130 Izraelčanov. Našu jednotku tak presunuli do Ramalláhu, kde sme slúžili ako štít chrániaci židovských osadníkov pred teroristickými útokmi. V tom roku prebiehali i majstrovstvá sveta vo futbale. Práve išiel dôležitý zápas a my sme ho chceli vidieť. Začali sme preto hľadať dom so satelitom, vtrhli doň, vyhodili palestínsku rodinu a posadili sa k televízoru. Nič zvláštne nám na tom neprišlo. Keď zápas skončil, vrátili sme sa do práce. 

Domy Palestínčanov sme na začiatku Druhej intifády často okupovali. Rodina buď musela odísť, alebo sme ju vytlačili na prvé poschodie. Podľa inštrukcií sme pritom smeli používať všetko zo súkromného majetku, čo mohlo poslúžiť na vojenské účely. A tým mohlo byť veľa vecí. Ak sa vojak príliš nudil, niektoré z nich aj zničil. Keď sme pri odchode spočiatku ešte po sebe aj umyli dlážku, nazývali sme to osvietená okupácia. 

V rokoch 2002 a 2003 platil viac ako 500 dní v Hebrone zákaz vychádzania. Ľudia tak mali často len dve či tri hodiny na nákup jedla. Ak to niekto porušil, na dlhé hodiny sme ho zadržali. Prevládal názor – musíme ich predsa vychovávať! Palestínčania pre nás neboli ľudia, ktorí majú svoje životy a svoje rodiny, boli to len objekty.

  • Kde ale boli morálne hranice? Existovali vôbec?

Morálne hranice sa stále posúvajú. To, čo dovolíte urobiť v jednej operácii, na takom leveli v druhej operácii začnete. V roku 2009 podal jeden z vojakov z Operácie Cast Lead v Pásme Gazy našej iniciatíve svedectvo o tom, ako pozoroval niekoľkých Palestínčanov. Vyšli z domu a zakrátko sa doň vrátili. Keď o tom podal bežné hlásenie, prišiel mu rozkaz dom zbombardovať. Vojak bol v šoku – Palestínčania boli neozbrojení a neboli pre armádu žiadnou hrozbou. Tajná služba ale odpovedala, že dom vlastnia ľudia z Hamasu. Bol zrovnaný so zemou, hoci boli vnútri ženy a deti.

  • Kedy ste si začali uvedomovať, že je asi niečo zle?

Keď sa naša jednotka vrátila z Ramalláhu do Hebronu, takmer sme mesto nespoznali. Množstvo palestínskych budov bolo zničených. Počas mojej prvej stráže po návrate som prechádzal po palestínskej nemocnici, ktorá bola úplne zlikvidovaná. Všetko jej zariadenie bolo rozbité na malé kúsky. Neveril som vlastným očiam. Vtedy som začal fotografovať a natáčať všetko, čo som tam videl. Doma som postrihal film, vyvolal fotky, vytvoril si prvú emailovú adresu v živote a celú dokumentáciu poslal do viacerých izraelských novín s odkazom, že toto som videl a zažil. Nikto to nepublikoval. 

foto: Jana Fedáková

Takto vyzerá múr, ktorý delí Izrael od palestínskych území, v Betleheme. (zdroj: autorka)

  • Ale potom ste sa stali seržantom. Prečo?

Lebo som mal pocit, že ak budem sám veliť vojakom, nedopustím, aby sa veci nezmyselne ničili. Poslali ma teda na poddôstojnícky kurz, počas ktorého sme absolvovali trojtýždňovú vojenskú operáciu v Betleheme. Tam som zažil neuveriteľné veci. Seržant našej jednotky bezdôvodne zabil Palestínčana, ktorý sa snažil opraviť svoj komín. Zastupujúci veliaci dôstojník zase vystrelil zásobník slzného plynu na palestínske dieťa, ktoré stálo na balkóne a pozeralo sa na našu jednotku. Absolvoval som tréning, stal sa seržantom a vrátil sa do Hebronu. No staral som sa už len o logistiku - aby mali vojaci dostatok jedla a čisté uniformy. Po mojich skúsenostiach som už nemal žalúdok chodiť do terénu. 

  • A vtedy vznikla iniciatíva Breaking the Silence?

Vojenská služba ma priviedla k pochybnostiam, či robím veci správne. Pár mesiacov pred jej koncom prišiel obrat - na dianie okolo seba som sa vtedy prestal dívať pohľadom vojaka, ale začal som vnímať aj druhú stranu, civilistov. A zrazu som na 90 percent vecí nedokázal nájsť sám pred sebou ospravedlnenie. Uvedomil som si, že môj život sa musí zmeniť. A to bol zrod našej iniciatívy.

Po návrate domov som chodil na demonštrácie proti okupácii a dával svedectvá ľudsko-právnym organizáciám i izraelským a zahraničným médiám o tom, čo sa deje na okupovaných územiach. Nezaujímalo ma, že nebudem dobrý vojak. Prelomil som mlčanie a v ponímaní armády sa stal zradcom. Bolo pre mňa neakceptovateľné, že sa tolerovala okupácia a odmietalo sa prezentovanie pravdivých informácií. 

  • Takže ľudia v Izraeli nevedia, čo sa deje na okupovaných územiach?

Keď som začal debatovať s ďalšími vojakmi, uvedomili sme si, že ľudia doma v Izraeli nemajú o situácii v Palestíne ani potuchy. Nemali poňatia, čo znamená okupácia palestínskych teritórií. Ak niečo dokonale symbolizuje Izrael, je to Tel Aviv. Ľudia tam radšej sedia v kaviarňach a nechcú vidieť, čo sa deje len pár krokov od nich. Žijú ako v bubline.

Preto sme sa rozhodli, že prenesieme Hebron do Tel Avivu. To bol náš slogan. V marci 2004 som odišiel z armády a ešte v tom istom roku otvoril výstavu v Tel Avive. Na fotografiách a videozáznamoch zanechalo svoje svedectvá 64 ľudí z mojej jednotky. Prebudili sme veľký záujem médií i verejnosti, na výstavu prišlo asi 7000 ľudí. Potom sa ukázalo, že nie sme jediní a že podobné skúsenosti majú aj iné jednotky izraelskej armády. 

  • Čo všetko dnes iniciatíva robí?

Hlavne dve veci. Dokumentujeme video a audiosvedectvá vojakov a bývalých vojakov z obdobia ich vojenskej služby. Publikujeme ich na našej webovej stránke, tlačíme na letáky, dávame do médií. Doteraz sme zozbierali výpovede viac ako tisíc mužov a žien, ktorí slúžili v období od začiatku Druhej intifády do súčasnosti. A druhá vec - snažíme sa tieto príbehy využiť ako podklad pre vzdelávanie. Taktiež, tak ako sme sa v minulosti snažili preniesť Hebron do Tel Avivu, teraz prenášame Tel Aviv do Hebronu. Organizujeme tam totiž prehliadky so sprievodcom, aby ľudia na vlastné oči, aký je tam život. 

  • Čo chcete docieliť aktivitami Breaking the Silence? Vzdelávať, vzbudiť záujem, zmeniť správanie armády a na konci toho všetkého i zrušiť okupáciu palestínskych území?

Nesnažíme sa zmeniť armádu, ale spoločnosť. V armáde totiž slúžia často 18-, 19-, 20-roční vojaci a nemôžete od nich chcieť, aby niesli zodpovednosť za to, čo robí armáda. Tá iba plní rozkazy, ktoré dostáva od politického vedenia štátu a to si volia ľudia. Zodpovednosť teda nesmieme my. V pozadí našej práce je veľa optimizmu – veríme, že existuje signifikantná menšina, ktorá, keď je konfrontovaná s faktami, zvolí si našu cestu.

A viete, mier je u nás už len prázdne slovo. Neverím, že po viac ako 100 rokoch konfliktu a 50 rokoch okupácie si sadnú politici za jeden stôl, podpíšu mierovú dohodu a budú sa už ľúbiť až do smrti. To je predstava odtrhnutá od reality. Preto žiadny z občianskych aktivistov nehovorí o mieri. Podstatná je odpoveď na otázku, kedy sa skončí okupácia Palestínčanov. To je jediná cesta, ktorá zabezpečí stabilitu a bezpečie. 

foto: Jana Fedáková

V Hebrone žijú blízko seba Palestínčania a židovskí osadníci. Každý má svoje vymedzené územie, vstupy do priestoru druhej strany strážia vojaci. (zdroj: autorka)

  • Dnes ste proti okupácii, no spomínali ste mi, že ste vyrástli ako politický pravičiar, čo vo vašom ponímaní hovorí o pozitívnom postoji k osídľovaniu Západného brehu Jordánu. Vaši súrodenci sú tiež osadníkmi.

Máte pravdu, no v súčasnosti som prekročil čiaru a prešiel na druhú stranu. Som však niečo ako abstraktný ľavičiar, čiže človek, ktorého zaujímajú skôr ľavicové myšlienky ako reálna ľavicová politika. 

Položil by som život za obranu svojej krajiny, no neverím tomu, že trvalá okupácia je jej obranou. Tá iba podkopáva morálku vojakov, sami sme to napokon zažili, ničí našu spoločnosť a profesionalitu izraelskej armády, ktorá nebola vytvorená na okupovanie území a obyvateľstva. 

A každý, kto si myslí, že môžeme kolonizovať akékoľvek územie, sa hlboko mýli. Kto nám dal právo okupovať Palestínčanov už 50 rokov? My sme sa ich nepýtali a teraz ich ešte máme žiadať, aby sa sami prihlásili rokovať? To predsa nemôžeme myslieť vážne. Nie je spravodlivé, že od roku 1967 držíme milióny Palestínčanov ako rukojemníkov. Izrael nikdy nebude považovať Palestínčanov za seberovných a to je problém.

Nemyslím si tiež, že nedostatok mieru a pokoja v krajine môže ospravedlniť okupáciu. Neokupujeme Libanon a Sýriu, hoci nemôžeme povedať, že s nimi žijeme v mieri. Treba, aby sa diskutovalo, kam až máme morálne právo zájsť a kde je hranica, ktorú nesmieme prekročiť. Kam ešte môžeme poslať našu armádu a kam už nie. 

  • Ako k iniciatíve, ktorá neprináša pekný obraz o Izraeli, pristupuje vláda?

Spočiatku bolo Breaking the Silence považované za jednu z mainstreamových protiokupačných skupín. V poslednom čase sme sa ale stali terčom agresívnej antikampane, ktorú proti nám vedie ministerský predseda i viacerí ministri. Takže v súčasnosti sme jednou z najviac nenávidených organizácií, pretože sme z okupácie spravili tému na celospoločenskú diskusiu. Premiér na nás trikrát verejne zaútočil. Minister školstva nám zakázal navštevovať školy. Parlamentný výbor pre vzdelávanie mal špeciálne rokovanie venované tomu, aké škody naša organizácia napáchala štátu Izrael. Minimálne polovica poslancov nás bojkotuje a ignoruje. Dokonca sme evidovali aj niekoľko prípadov, keď sa nás snažili kompromitovať izraelské tajné služby, chceli k nám infiltrovať svojich agentov. V jednom prípade sa im to aj podarilo a spôsobilo nám to veľké škody. 

  • Kto vám teda pomáha s financovaním organizácie? 

Vlani sme absolvovali 550 prednášok, workshopov a konferencií, zamestnávame 16 ľudí na plný úväzok, no pri väčších podujatiach máme k dispozícii niekoľko desiatok dobrovoľníkov. Náš vlaňajší rozpočet bol približne 1,2 milióna eur - štvrtina z neho pochádza zo súkromných darov, 47 percent zase od európskych vlád ako Nórsko, Švédsko, Švajčiarsko, Dánsko a rôznych mimovládnych či kresťanských organizácií, približne päť percent ide zo židovských nadácií z USA a zvyšok získavame z medzinárodných organizácií, napríklad Open Society Fund. 

A preto sa nám stáva, že na nás útočia. Že sme vlastne zahraniční agenti, ktorí presadzujú zahraničnú politiku namierenú proti Izraelu. Problém však je, že okupácia nie je protiizraelská téma. Okupované teritóriá predsa nie sú Izrael. Žijú tam milióny Palestínčanov, ktorí nie sú našimi občanmi, tak prečo by to mal byť náš vnútorný problém. 

Zábavná je na tejto argumentácii ešte jedna vec - viete, koľko zahraničných donorov prispelo na kampaň súčasnému premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi? Neviete? Alebo sa opýtam inak - koľko domácich izraelských donorov mu prispelo? Žiadny. 


autorka: Jana Fedáková

foto: autorka

1. január 2016 - 0:00